Angelo Badalamenti - Moving Through Time
Mám rád daždivé dni, také tie chvíle, ktoré patria iba mne. Keď sa zo šálky plazí intenzívna vôňa citrónových púčkov a jazmínu, všetky veľké i denné svetlá sú pozhasínané, žiari iba malá, paru zvýrazňujúca, nočná lampa.
Sú to chvíle, keď otváram album dejín predošlých dní, mesiacov. Vrývam do papiera tuhu, kreslím bobule hrozna. Nesnažím sa lúštiť vzorce. Premietam si svoj vlastný film.
Neváľam sa zbytočne v posteli. Sedím za stolom, ktorý som predtým dôkladne poutieral, zbavil nečistôt, pozbieral omrvinky, nakrájal paradajky, vytlačil a rozmiešal s nimi šalátový syr, to všetko pokropené troškou olivového oleja, kvapkou octu, pošepkal dobrú chuť.
Chcel som si naliať vína zlatožltej farby, sladkého a rozprávať o slovách, o bezprostredných pocitoch, o tom, či sa ti páči medový odtieň, ktorým som ich vymaľoval, či sa ti páči nová omietka a záblesky slnečného svitu.
Kráčam ulicou, pomedzi domy, záhrady, vzpierajúc sa severozápadnému vetru, opojený vlhkým ovzduším a túžbou po čerstvom chlebe, ktorý som včera zabudol ku šalátu kúpiť.
Baránky, ktoré sa večer menia na záplavu mračien, slnko bolo bledé a mdlé, pichalo do očí, vietor sa zdvihol; na oblohe sú ťažké mraky.
Medovožltá maľovka je hotová, rozkrájal som pomaranč a spolu s tebou sa poddal ovocnej múze, lebo tento večer odchádzaš domov zas ty.
Ostal som v byte sám. Bola to snehobiela pohovka, čo mi ponúkla priestor na oddych, po okne stekajúce kvapky dažďa, čo mi poskytli priestor na rozhovor.