Vzrušujúca predstava. Pre niekoho. Pre vysmiatu rosničku predpovedajúcu tridsaťsedem stupňov v tieni, napríklad. Ja však nič vzrušujúce a príjemné nevidím.
Nemám totiž priestor, vôľu, ani chuť na dlhší čas sa vyvaliť k vode na pláž, na ktorej je tesnejšie, než na zvieracej farme.
Nie je mi príjemne a nevydržím tak.
Nemôžem pracovať a venovať sa svojím koníčkom.
Nedá cestovať, preto nemôžem ísť do práce a nemôžem sadnúť na bicykel a venovať sa svojej záľube.
Nemôžem sa venovať obom činnostiam, pretože som zoslabnutý a potím sa.
Nemôžem preto vyjsť von.
A nemôžem byť ani vo vnútri.
Nemám sa kam ukryť, kde by nebolo teplo a na môj organizmus nečíhala klimatizácia.
Pretože prechod z tepla do vychladenej miestnosti je pre organizmus šok.
A tieto šoky majú za následok strach o svojich blízkych, chorých na srdce.
Nemôžem uspokojiť svoje vyprahnuté hrdlo, bez toho, aby sa zapálilo studenou vodou.
Musím občas piť Colu, aby som mal odniekadiaľ energiu a musím sa tak poškodzovať za cenu nezlyhania v dôsledku nadmernej únavy.
Hoci cítim únavu, nemôžem zaspať, pretože okrem toho, že je horúco, mám alergiu.
Počas žiadneho ročného obdobia nepoužijem toľké množstvo vreckoviek, ako v lete.
Som pomaly ľahší, než tá vreckovka. Veď váha mi ukazuje už iba 54 kilogramov a pocit, že so mnou nie je niečo v poriadku je blízko.
Nemôžem tento trend ovplyvniť, pretože jesť mi absolútne nechutí.
Ak aj áno, potraviny sa kazia.
A kazí sa mi aj nálada.
Skazená nálada ma za následok nervozitu.
Vtedy nenachádzam veľké pochopenie pre človeka, ktorý obľubuje tropickú horúčavu.
Ležím rozvalený na posteli, pretože mi je zle.
Je na skapanie.
Scény z katastrofického filmu? Nie. Každodenná realita úplne bežného človeka počas leta.
A žiaden strach, bude aj horšie .