tony antoniaci
bonbón
Čakám na autobus uprostred lazov. I natiahnem pravé ucho a načúvam. Malý Miško má chuť na čokoládové bonbóny, no akosi sa už minuli. Nuž, vyberie sa ich hľadať.
Čakám na autobus uprostred lazov. I natiahnem pravé ucho a načúvam. Malý Miško má chuť na čokoládové bonbóny, no akosi sa už minuli. Nuž, vyberie sa ich hľadať.
Zas som sa ocitol tam kdesi na dedine u starkej. Tam kde ma 2,99-ročný bratranec pokrstil menom hovno, alebo kde počas mojej vnútornej krízy premával neurčitý cicavec Tony s trasou Posteľ - Záchod, či tam, kde dedinský pseudorozhlas vyhlásil pátranie po stredne veľkom teľati. Môj prázdninový denník.
- No čo Tonko, mohli by sa ísť na maliny. Nejaký ten sirup by sa hodil kus konečne... - Prehodila pár slovami starká svoj návrh na dnešný deň pri raňajkách, ktorého som sa už dva týždeň obával. - Ach, len neviem či budú, ale tá svinská noha ma bolí. By nás mohol Jano kus zviesť... Idem sa spýtať. - Pokračuje v monológu. Mne neostáva opäť nič iné, ako zas len súhlasiť...
Jeden z mojich mnohých dní, strávených vo svojráznej stredoslovenskej dedine aj s osobitým programom - starká mi dala do dočasnej opatery kozu, ktorú volala dosť originálne. Sviňa! Napriek tomu, že každoročne trávim na dedine minimálne mesiac-dva, jej stráženie nakoniec neskončilo zrovna ružovo.
Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna Bratislava, s učupenou tržnicou, miletičkovým trhoviskom a mickiewiczovou nemocnicou a pri nich električka, autobus a trolejbus. Tri moje postrehy z cestovania v MHD, v spoločnosti pár nervóznych dôchodcov.